Výroba hliníka na Slovensku /v 20. storočí/

Prednáška je publikovaná v Zborníku referátov zo 6. sympózia o dejinách hutníctva na Slovensku „História hutníctva v Stredoslovenskej oblasti“ v dňoch 9.-10.2002 v Banskej Štiavnici.

Zriaďovacia listina Kovohút Hron, nár. podnik


O možnostiach výroby hliníka na Slovensku sa začalo hovoriť už začiatkom 20. storočia za I. Československej republiky, keď sa možnosťou realizácie výroby hliníka zaoberala Československá zbrojovka, a.s., ktorá plánovala vybudovať výrobu oxidu hlinitého pri Leopoldove s kapacitou 10 000 ton/ rok a elektrolytickou výrobou pri budovaných Vážskych stupňoch s ohľadom na možné dodávky elektrickej energie. Plánovaná výroba bola 3 000 tom hliníka / rok. Tieto kapacity boli v porovnaní s už inštalovanými kapacitami v tomto období v Európe nízke.

Počas II. svetovej vojny boli tieto zámery obnovené v roku 1941 a nemecké koncerny obnovili tieto plány už s kapacitou 10 000 ton/tok na Váhu pri Ladcoch. K realizácii ani týchto plánov však nakoniec nedošlo.

Po politickom a hospodárskom rozdelení Európy koncom štyridsiatich rokov (1948), bol hliník označený za strategický kov a jeho dovoz do východoeurópskych štátov bol zakázaný. Vyspelé československé strojárstvo však hliník, ako moderný konštrukčný materiál nutne potrebovalo, navyše sa začalo intenzívne zbrojiť a keď sa Československo obrátilo o pomoc v dodávkach hliníka na Sovietsky zväz, údajne sám Stalin doporučil, aby si Československo za pomoci Maďarska vybudovalo vlastný hlinikársky priemysel.

Začali sa bilaterálne rokovania medzi Československom a Maďarskom na najvyššej vládnej úrovni. Nakoniec bola v roku 1950 podpísaná dohoda, že Československo si vybuduje hlinikáreň s tým, že Maďarsko dodá kompletnú dokumentáciu hlinikárne a tiež bude dodávať bauxity, ktoré sa už v tom čase v Maďarsku ťažili. Navyše sa maďarská strana zaviazala, že dodá pre elektrolýzu aj špeciálne zariadenia, ktoré sa v Československu nevyrábali, ale hlavne, že komplexne zaškolí a zapracuje potrebný personál a súčasne sa maďarskí odborníci zúčastnia spúšťania hlinikárne.

Už v decembri 1950 sa rozhodovalo o umiestnení a veľkosti hlinikárne. Voľba o umiestnení bola kompromisom medzi ekonomickými a vojenskými podmienkami. V podstate musela byť akceptovaná skutočnosť, že Slovensko v tom čas nemalo dostatok elektrickej energie a táto bude transformovaná z Čiech.

Svätokrížska kotlina bez hlinikárne

Na druhej strane bolo potrebné hľadať výhodnú polohu, aby sa maďarský bauxit najkratšou cestou dostával na miesto spracovania. Ďalšími faktormi, ktoré rozhodovali o umiestnení hlinikárne, bol celkový prebytok pracovných síl na Slovensku, industrializácia Slovenska, značná vzdialenosť od západných hraníc, no a pre elektrolýzne haly, ktoré mali byť dlhé až 450 m bola potrebná rovina. Vojensko-strategické hľadisko si vyžadovalo práve takúto polohu v hornatom kraji Slovenska pre menšiu zraniteľnosť pri leteckom útoku.

Takéto podmienky veľmi dobre spĺňalo údolie Hrona obkolesené na západe pohorím Vtáčnik, na severe Kremnickými vrchmi a na juhovýchode Štiavnickými vrchmi, teda medzi obcami Svätý Kríž nad Hronom a Horné Opatovce - v Hronskej kotline pri Svätom Kríži na Hronom.

V tom čase nebolo zhodnotené ekologické pôsobenie a z tohoto hľadiska to bolo pre relatívne uzatvorenú kotlinu najhoršie riešenie.

1.1.1951 bol zriaďovacou listinou založený závod na budúcu výrobu hliníka "KOVOHUTY HRON, národný podnik". Ako som už uviedol, maďarskou stranou bola ponúknutá technológia výroby hliníka so samospiekanými anódami a vrchným prívodom prúdu. V tom čase to bola moderná technológia, ktorá sa podľa vynálezcu volala Söderbergova a začala sa rozširovať koncom tridsiatich rokov. Maďarsko v tom istom čase stavalo podobnú hlinikáreň na svojom území, podľa nórskeho patentu fy Norsk Elektrochemiks. Patentové práva však neboli zakúpené pre hlinikáreň v Československu, čo neskôr znamenalo dlhotrvajúce súdne spory.

Plánovaná kapacita hlinikárne vo Svätom Kríži nad Hronom bola 50 000 ton hliníka, 100 000 ton oxidu hlinitého ročne. Kovohuty Hron boli v roku 1954 premenované na Závod Slovenského národného povstania, n.p. (ZSNP, n.p.) a Svätý Kríž nad Hronom od roku 1955 na Žiar nad Hronom.

Celá projektová a stavebná príprava bola veľmi utajovaná a napríklad výrobné haly pre elektrolýzu boli označované ako Marx, Engels I., Engels II. Obyvatelia tohoto kraja najmä Sv. Kríža nad Hronom a Horných Opatoviec často spomínajú, že vlastne ani nevedeli, čo sa pri ich obci bude stavať.

Stavebné práce sa začali výstavbou meniarne (súbor zariadení na premenu striedavého prúdu na rovnomerný dňa 24.11.1951 a stavba bola ukončená už 29.7.1952.

Samozrejme, to bol len jeden komplex, celá stavba pokračovala veľmi dynamicky a 29. augusta 1953 bol vyrobený prvý elektrolytický hliník. Do konca roka 1953 sa vyrobilo 2 735 ton hliníka. Ak zohľadníme vtedajší stupeň mechanizácie, skutočne od prvého výkupu po vyrobenie hliníka, ubehlo len 635 dní, čo je výkon aj dnes obdivuhodný. Projektantom I. etapy hlinikárne bol Hutný projekt Praha.

Výstavba meniarne 2, v roku 1957

Stavbu realizovali kvôli tomu založené Stavebné závody Hron.

Niekoľko slov k vývoju technológie výroby hliníka. Až do súčasnosti sa hliník prakticky výlučne vyrába elektrolytickým rozkladom oxidu hlinitého, rozpusteného v tavenine kryolitu sodného pri teplote okolo 960 stupňov C. Rozklad prebieha rovnosmerným elektrickým prúdom. V čase začiatku výroby hliníka na Slovensku to boli prúdy okolo 50 000 Ampér. Od veľkosti prúdu je priamo závislé aj množstvo vyrobeného hliníka, pričom veľkosť prúdu je charakteristická pre daný konštrukčný typ elektrolyzéra.

Čerpanie tekutého hliníka okolo roku 1965

Práve zvyšovanie prúdu - intenzifikácia procesu, zaznamenávala dynamický nárast a stojí za povšimnutie, pretože najviac charakterizuje úroveň technológie. Je ju možné rozdeliť do troch etáp:

Prvá etapa - intenzifikácia prebiehala vez rekonštrukcie elektrolyzérov a ostatných obslužných zariadení a do roku 1959 sa zvýšil prúd z 50 000 Ampér na 61 500 Ampér. Táto etapa znamenala zhoršenie ekonomických parametrov procesu.

Druhá etapa - prebiehala súbežne s realizáciou technických opatrení a bola ukončená v roku 1963, pričom sa dosiahol prúd 70 000 Ampér. Technické opatrenia spočívali hlavne vo zväčšovaní prierezov pre rozvod prúdu a výmenou pôvodnej ortuťovej meniarne meniarňou s kremíkovými polovodičmi. V roku 1963 bola prijatá koncepcia celkovej modernizácie elektrolyzéra, ktorá bola realizovaná v priebehu troch rokov. Túto modernizáciu je možné považovať za tretiu etapu intenzifikácie výroby a znamenala zavedenie spevnených katódových skríň s lepšou tepelnou izoláciou a pevnejšie rozšírené anódové plášte, ktoré sa z pôvodnej šírky 1,0 metra zvýšila na 2,5 m pri súčasnom zvýšení počtu anódových tŕňov z 32 na 40 a zväčšení ich priemeru zo 110 mm na 120 mm. Všetky tieto opatrenia znamenali zníženie zaťaženia anódy a umožnili zvýšenie prúdu na 77 000 A.

V ZSNP pracovali dve série elektrolyzérov, pričom A-séria (Marx) mala 168 elektrolyzérov, ktoré boli všetky spustené v roku 1954 /neskôr sa ich počet zvýšil na 172/ a B-séria (Engels I. a Engels II.), takisto so 168 elektrolyzérmi, bola spustená v roku 1958. Projektovaná kapacita výroby - 50 000 ton hliníka za rok - sa dosiahla na rozhraní rokov 1959 - 1960. V roku 1959 bolo vyrobené 49 297 t/r a v roku 1960 - 52 784 ton. Bol to bezosporu úspech rýchleho zvládnutia technológie, ktorá predtým bola na Slovensku neznáma. Maximálna výroba dosiahnutá na danej technológii v roku 1990 bola 69 815 t/r. Súčasne je treba pripomenúť, že na tejto technológii boli dosahované výborné ekonomické výsledky hlavne v poslednom období, keď sa dosahovala prúdová účinnosť (využitie prúdu) nad 90 %, čo bola pre danú technológiu špičková hodnota vo svetovom meradle.

Zvláštnu kapitolu tejto výroby tvorili exhaláty fluóru, dechtov a prachu, emitované do pracovného a životného prostredia následkom elektrolytickej výroby hliníka. Už 22. decembra 1953, teda tri mesiace po spustení 80 elektrolyzérov, zasadala vláda Československej republiky, aby riešila problémy pracovného prostredia a okrem iného rozhodla, že pracovníci v určitých funkciách budú pracovať len 6 hodín denne, v záujme ochrany zdravia.

U obslužného personálu vznikali a boli oficiálne uznané choroby z povolania - kostná fluoróza, dermatóza, hluchota, choroba z vibrácií. Najhoršia bola však prítomnosť karcerogénnych polycyklických uhľovodíkov, ktoré sa pred rokom 1989 nemerali a ticho sa prehliadali. Pritom v projekte sa uvažovalo s ventiláciou, zachytávaním a zneškodňovaním exhalátov. Hoci boli vybudované náročné zariadenia, v skutočnosti boli len málo účinné a vznikajúce emisie, ktoré unikali z pracovného prostredia, narobili najväčšie problémy žiarskej kotline. Najhoršie sa exhaláty prejavili na niekoľko sto metrov vzdialenej obci Horné Opatovce, kde sa nepriaznivé dôsledky prejavili najskôr uhynutím včiel (1954). Na jar 1955 sa z pastvy nevrátili štyri kravy, lebo nevládali chodiť. V tom čase to ešte nikto nespájal s novovybudovanou technológiou, až neskôr veterinárska služba odhalila súvislosti. V tejto obci nastala veľmi zlá hygienická situácia a už v rokoch 1961 - 1962 sa začalo uvažovať s presídlením obce. Nakoniec táto obec oficiálne zanikla 30. júna 1969.

Popísané problémy v technológii, ako nízka mechanizovanosť a automatizovanosť pracovných operácií, problémy s pracovným a životným prostredím, ale aj problémy s intenzifikáciou elektrolyzérov, vytvorili veľmi dobré podmienky pre technický rozvoj a tento úspešne zvládli technicko-inžinierski pracovníci, ale aj robotníci hlinikárne. O úspešnej intenzifikácii, ktorá znamenala za 43-ročné obdobie práce s touto technológiou 50 percentné zvýšenie výroby na tom istom zariadení, už bolo hovorené. Tak isto o prúdovej účinnosti /využití prúdu) s hodnotou nad 90 %, patrila táto elektrolýza medzi najlepšie vo svojej kategórii vo svete.

Mechanizácia obsluhy elektrolyzérov sa zlepšovala v niekoľkých generáciách strojov, pričom dochádzalo k výraznému zvyšovaniu produktivity práce, ale aj zlepšovaniu pracovných výsledkov (napríklad, pokiaľ zabezpečovalo obsluhu 20 elektrolyzérov v roku 1960 10 hutníkov, v roku 1990 to boli 2 až 3). Významným medzníkom bolo zavedenie tzv. kolesových prebíjacích strojov v roku 1980. V týchto rokoch boli urobené aj prvé práce na riadenie elektrolyzérov mikropočítačmi. V roku 1974 boli na zneškodňovanie fluórových exhalátov a prachu namontované nové odsávacie a exhaláty zneškodňovacie stanice, tzv. korozetové absorbéry s podstatne vyššími účinnosťami zachytávania plynov (okolo 90 %). V tom období nastalo čiastočné zlepšenie životného prostredia.

Neutralizačná stanica s korozetovými absorbérmi

Toto zariadenie bolo v tom čase unikátnym medzi hlinikárňami vo východnej Európe (krajiny RVHP).

Analýzy už v priebehu šesťdesiatich rokov ukazovali neúnosnosť tejto technológie v Žiarskej kotline a všetky snahy pracovníkov hlinikárne boli zamerané na modernizáciu výroby s vopred vypaľovanými anódami. Prvé vládne uznesenie na riešenie tohoto problému bolo prijaté v roku 1969, no trvalo až do roku 1985, keď bolo prijaté úplné konkrétne rozhodnutie vlády ČSSR o "Modernizácii výroby hliníka". V roku 1986 bola podpísaná zmluva s dodávateľom technológie - nórskou firmou ASV. V júni 1995 bol spustený prvý a v decembri 1995 posledný modernizovaný elektrolyzér.

Následne 29. februára 1996 bol odstavený posledný elektrolyzér z 342 elektrolyzérov zastaralej Söderbergovej technológie.

Odstavenie posledného elektro- lyzéra so starou tech- nológiou

Pre Žiarsku kotlinu to bola v skutočnosti historická udalosť. Nová technológia už nedovolí exhalátom unikať do pracovného a životného prostredia a emisie v porovnaní s predchádzajúcim stavom sa znížili u fluoridov o 92 %, u dechtov o 99 % a prachu o 90 %.

Čo povedať na záver o danej technológii?

Za 43 rokov bolo na technológii, inštalovanej v Žiari nad Hronom v roku 1953, vyrobené 2 350 000 ton elektrolytického hliníka, z ktorého od roku 1970 bola značná časť spracovaná do hotových výrobkov priamo v ZSNP, ale za toto obdobie bolo súčasne emitované 33 053 ton fluórových exhalátov, viac ako 36 000 ton polycyklických uhľovodíkov (dechtov) a 58 000 ton prachu.

Základnou surovinou na výrobu hliníka je oxid hlinitý určitých fyzikálnych a chemických vlastností. V prvej etape výroby sa hliník v Žiari nad Hronom vyrábal z oxidu hlinitého, dovezeného z Maďarska. V roku 1957 bola uvedená do prevádzky vlastná výroba v prevádzke Kysličnikáreň ZSNP v Žiari nad Hronom. Vznikla tu zaujímavá situácia, kde sa maďarská strana zmluvne zaviazala, že bude Československu dodávať bauxit pripravovanej kvality, ukázalo sa že Maďarsko nie je schopné túto podmienku splniť a bolo schopné dodávať len bauxity nižšej kvality (nižší obsah oxidu hlinitého a vyšší obsah oxidu kremičitého) a tento sa už nedal spracovávať klasickou Bayerovskou technológiou, ktorá je energeticky najmenej náročná. Touto technológiou sa do dnešných čias vyrába prakticky celý objem spracovávaného oxidu hlinitého.

Technológia pre žiarsku hlinikáreň sa začala rozvíjať vo Výskumnom ústave kovov v Prahe, v ktorom uvažovali s realizáciou tzv. kombinovanej metódy, uvažujúcou s použitím Bayerovej a spiekacej technológie. S touto technológiou však neboli žiadne praktické skúsenosti a samotný výskum sa opieral hlavne o literatúrne údaje. Nakoniec po konzultáciách so sovietskymi odborníkmi bola táto technológia zamietnutá a prijatý návrh spomínaných sovietskych expertov na zavedenie spiekacej technológie. Takto bola v Žiari nad Hronom inštalovaná jedinečná technológia ma spracovanie menej kvalitných bauxitov, táto však bola energeticky a tým aj ekonomicky veľmi náročná. Prakticky po chemickej stránke elegantná technológia bola realizovaná len v Žiari nad Hronom. Podobná technológia bola realizovaná v Sovietskom zväze na spracovanie nebauxitických surovín (nefelíny).

Z dôvodov komplexnosti informácií o danej technológii uvádzam krátku charakteristiku:

Celkový výrobný cyklus spiekacou metódou možno rozdeliť do niekoľkých technologických uzlov:

a) príprava vsádzky,

b) spiekanie,

c) vylúhovanie a odkremičitenie,

d) karbonizácia dekompozícií,

e) kalcinácia,

f) odparky.

V príprave vsádzky sa mletím v guľových mlynoch zo surovín bauxit, vápenec, sóda a vratné roztoky pripraví v určenom stechiometrickom pomere surovinový rmut s vlhkosťou 38 - 40 %. Surovinový rmut sa speká pri teplote 1200 - 1300 stupňov C v rotačných peciach. Pri spekaní prebehnú reakcie v tuhej fáze medzi oxidmi hliníka, železa a sodíka medzi oxidom kremičitým a vápenatým, výsledkom ktorých je vo vode rozpustný hlinitan sodný a vo vode nerozpustný kremičitan vápenatý a železitan sodný. Zo spečenca sa vodou vylúhuje hlinitan sodný, čím sa získa hlinitanový roztok, z ktorého sa po príslušnom chemickom a mechanickom vyčistení /odkremičitenie a filtrácia) karbonizáciou alebo dekompozíciou vylúči hydroxid hlinitý.

Vákuová filtrácia hydrátu hlinitého, okolo roku 1960


Hydroxid hlinitý sa od matečného roztoku oddelí filtráciou a tento sa v rotačnej peci vykalcinuje na oxid hlinitý.

Kalcinačné pece na kalcináciu hydrátu a jeho premena na oxid hlinitý, okolo roku 1960


Matečný roztok sa v oddelení odpariek zahustí do požadovaného stupňa a znova sa použije v príprave vsádzky. Týmto sa cyklus výroby oxidu hlinitého uzatvára.

Samozrejme, že táto technológia bola technologicky neustále zlepšovaná, no i tak sa zásadne ekonomika s ohľadom na vysokú energetickú náročnosť nemohla zmeniť.

Na základe týchto skutočností bola pracovníkmi ZSNP a Výskumného ústavu kovov v Prahe vypracovaná nová technológia výroby oxidu hlinitého tzv. vysokotlakým rozkladom bauxitu. Táto technológia umožňovala vylúhovanie bauxitu pri teplotách do 300 stupňov C. K vyskúšaniu tejto technológie bola vybudovaná poloprevádzka, ktorá vylúhovala bauxity lúhom sodným (NaOH) pri tlaku od 12 do 15 MPa a teplote 280 stupňov C. Takto sa dosahovala výťažnosť oxidu hlinitého až 92,5 %.

Zmena spoločenského systému v roku 1989 a zapojenie sa slovenského hospodárstva do trhovej ekonomiky, znamenala ekonomickú neudržateľnosť tejto technológie, navyše problémy nastali aj v dosahovaní fyzikálnych vlastností vyrábaného oxidu hlinitého, ktoré rozhodli o tom, že v rokoch 1997 a 1998 sa zastavila výroba oxidu hlinitého v ZSNP, a.s., Žiar nad Hronom.

Záverečná bilancia tejto výroby je nasledovná:

Celkove sa v rokoch 1957 - 1997 v ZSNP vyrobilo 5 185 125 ton oxidu hlinitého, z toho:

4 548 589 ton spiekacím spôsobom

556 902 ton bayerovskou technológiou

79 661 ton na poloprevádzke vysokotlakovým spôsobom.

Celkom bolo spracovaných 14 672 000 ton bauxitu, z toho 13 176 000 ton spekacou metódou.

Najviac bauxitu sa doviezlo z Maďarska - 10,5 mil. ton

z Juhoslávie - 4,5 mil. ton

V množstvách od 100 do 300 tisíc ton bauxitu bolo spracované z Guinei, Ghany, Rumunska, Grécka, Albánska, Indie, Sardínie, Guayany, Austrálie.

Za zmienku stojí aj technológia výroby gália, ktorá bola odvodená od výroby oxidu hlinitého. Žiarsku výskumníci zistili, že spracovávané bauxity tento kov obsahujú a vyvinuli technológiu, ktorá spočívala v totálnej karbonizácii (pôsobenie CO2) hlinitanových roztokov, získali sa karbohydráty hliníka a gália, ktoré sa po separácii a filtrácii rozpúšťali v lúhu sodnom, čím sa získal koncentrovaný hlinitan sodný s 300 - 600 mg/l gália. Tento koncentrát sa spracovával elektrochemicky cementáciou sodíka. Po ďalších úpravách sa gálium vylučovalo z roztoku elektrolyticky.

Celkove bolo od roku 1969 do roku 1992 vyrobené 42 688 kilogramov gália. Najvyššia výroba dosiahnutá v roku 1985, bola 3,5 tony za rok, pri svetovej výrobe 35 ton za rok. Závod SNP sa stal významným producentom výroby gália.

Všetky popísané technológie sa v 20. storočí rozvinuli, ale v tom istom storočí aj zanikli. Výroba oxidu hlinitého a gália bola úplne ukončená, výroba hliníka elektrolytickým rozkladom, ale s modernou technológiou na báze vopred vypaľovaných anód a suchým zneškodňovaním exhalátov, pokračuje s dvojnásobnou kapacitou v spoločnosti Slovalco, a.s., ďalej.

Posledný hliník zo starej elektrokýzy

Použitá literatúra :

Kafka, R. - Čambalová L.: Z dejín výroby hliníka na Slovensku, Neografia, a.s. Martin, 2001

Technická pamiatka, ako solitér

Pred vstupom do spoločnosti Slovalco v Žiari nad Hronom
umiestnili elektrolyzér, na ktorom sa vyrábal hliník v 20. storočí


Územie dnešného Slovenska bezpochyby patrilo v minulých storočiach medzi významných výrobcov kovov, veď len v minulom storočí sa na jeho území vyrábalo 14 kovov, pritom bolo zaznamenaných aj viacero technických prvenstiev medzi tieto napríklad patrí prvá výroba kovového telúru na svete v Banskej Štiavnici, druhá huta, v ktorej sa elektrolyticky rafinovala meď v Európe (Štefanská huta pri Krompachoch), najväčší elektrolyzér na výrobu mangánu na svete v Banskej Bystrici a mohol by som pokračovať, ale o to vlastne teraz nejde. Týmto úvodom by som chcel len zdôrazniť, že technická úroveň bola na slušnej technickej úrovni, no na druhej strane sa veľa objektov alebo zariadení, ktoré by si zaslúžili ochranu nezachovalo. Jednoducho technickým pamiatkam najmä hutníckym u nás ruže nekvitnú.

Pohľad na múr jednej z výrobnej dielne striebornej huty v Žarnovickej Hute
A tak bola zbúraná aj posledná budova slávnej amalgamačnej huty v Sklených Tepliciach. Ani jedna pamiatka nezostala po hutách v Kremnici, Žarnovici, no a priamo žalostný je stav technickej pamiatky Dolná alebo Strieborná huta v Banskej Štiavnici, ktorá je aj s technologickými zariadeniami zaradená medzi technické pamiatky. Spolu s unikátnym odsávacím kanálom exhalátov, teraz stoja, rozpadávajú sa, ale hlavne čakajú. Ťažko povedať na čo.
Ešte horší je stav rovnako slávneho medeného hámra v Banskej Bystrici s prevádzkovými priestormi zo 16. storočia.

Pohľad do pôvodnej dielne medeného hámra v Banskej Bystrici
Zmena politického systému v roku 1989 znamenala aj zmenu v štruktúre priemyselnej výroby. Československu sa otvorili medzinárodné trhy, ale najmä uplatnenie trhového mechanizmu znamenalo zrušenie mnohých neekonomických výrob najmä pri výrobe neželezných kovov. Zrušili sa rôzne závody a zariadenia, vo veľa prípadoch boli aj s budovami zlikvidované. Skutočne je problém zakonzervovať nejakú prevádzku, aby z nej vznikla technická pamiatka, jednak sú to veľké jednotky, ale hlavne by potrebovali značné finančné náklady na renováciu. Určitým riešením by bolo zachovanie technologicky unikátnych zariadení. Takýmito mohli byť napríklad elektrolyzér na výrobu zinku, medi, antimónu, ďalej unikátna fontánová pec na spracovanie antimónových rúd vo Vajskovej, ale žiaľ nestalo sa tak a celé zariadenia boli zošrotované. V prípade ich zachovania by bola zostala akási ukážka z technológií 20. storočia pre generácie, ktoré prídu po nás.
Dobrým príkladom je akciová spoločnosť Slovalco, pôsobiaca v Žiari nad Hronom, ktorá je po technologickej stránke po Závode Slovenského národného povstania v Žiari nad Hronom pokračovateľom výroby hliníka: zakonzervovali jeden elektrolyzér so samospiekanou anódou, jeden prebíjací stroj a sadu hutníckeho náradia a túto základnú jednotku výroby hliníka vystavilo pri vstupe do spoločnosti. Vzniká niečo ako technická pamiatka – solitér, ktorá navyše bude vybavená tabuľkou, na ktorej budú uvedené technické parametre, kapacita zariadenia, ale aj množstvo emitovaných exhalátov nasledovne:
„Elektrolyzér na výrobu hliníka so samospiekanou anódou a vrchným prívodom prúdu v 1953 - 1996.
Prúd 50 000 – 78 500 Ampér
Pracovné napätie 4,2 Volt
Účinnosť prúdu 88 – 90 %
Počet elektrolyzérov v prevádzke 342 ks
Spotreba elektrickej jednosmernej energie 15 200 KWh/tonu Al
Spotreba anódovej hmoty 550 kg/tonu Al
Množstvo vyrobeného hliníka
v rokoch 1953 – 1996 2,350 000 ton
Emisie v rokoch 1953 – 1996 33 053 ton Fluórových exhalátov
36 000 ton Dechtových exhalátov
58 000 ton Tuhých znečisťujúcich látok
Aj keď posledné takého elektrolyzéry boli vyradené z prevádzky len v roku 1996, už dnes sú pre cudzích návštevníkov ale aj mladších zamestnancov zaujímavé. Pre tých starších to je spomienka na objekt, ktorý obsluhovali vo veľmi ťažkých podmienkach a tak určite v nich vyvolá oprávnenú nostalgiu.

Opustené lomy – učebnica histórie vývoja našej Zeme

Prednáška bola prednesená na seminári Nerastné bohatstvo v lomoch, v Banskej Štiavnici 20.-21.júna 2007

Prednáška stručnou formou upozorňuje na unikátne javy z vývoja našej Zeme, ktoré odhalila ťažiarska činnosť. Možnostiam ich využitia bráni skutočnosť, že tu začínajú vznikať neriadené skládky odpadov.

Staré opustené hlavne povrchové lomy, pri ktorých bolo aspoň čiastočne odkryté vnútro našej Zeme, sú vlastne akousi ilustrovanou učebnicou o jej vývoji.
V tejto prednáške nejde o vedecké vysvetľovanie javov, ktoré sa udiali pred miliónmi rokov, ale len o poukázanie na opustené lomy, ktoré sú svojou skladbou unikátne, žiaľ namiesto toho, aby boli využívané napríklad na atraktívne geologické exkurzie stávajú sa skládkami odpadov.


Prvým príkladom, na ktorý by som chcel upozorniť je opustený lom na úpätí Šibeničného vrchu pri Žiari nad Hronom, ktorým sa začínajú Kremnické vrchy. Šibeničný vrch má nadmorskú výšku 384 metrov, je to v rámci Kremnických vrchov nižší vrchol patriaci do Jastriabskej formácie. Z geologického hľadiska ide o celkom zaujímavý útvar, ktorý sa skladá z typickej skladby Jastrabských vrchov, teda vrstiev zlepenca, pieskovca a tufov. Na úpätí Šibeničného vrchu vedľa štátnej cesty na Kremnicu sa začal v roku 1918 ťažiť čadioč ako materiál na výstavbu ciest. Vznikol kameňolom, ktorý Légiobanka a tak dostal pomenovanie Legiolom a práve tento lom veľa hovorí o geologickej stavbe Šibeničného vrchu. Lomová stena o veľkosti asi 50x15 metrov vytvorila rez geologickou štruktúrou, ktorá tu vlastne dolamentuje najmladšiu – poslednú fázu, ako je roztavená čadičová magma vtláčaná do povrchu zemskej kôry a tak bol roztavený čadič vtláčaný do spomínaných vrstiev staršieho vulkanizmu.

Čadič strhával ich úlomky , ktoré sú tu dobre viditeľné, ako vírivé vrstvy. Samotná čadičová láva už nemala dosť energie, aby prerazila na povrch vo forme sopky. Tento jav je tu veľmi názorne pozorovateľný. Práve na strane vytláčaného čadiča vidieť, ako sa tekutá miešala vírivým spôsobom s tufovitou hmotou a takto celá stuhla. Je to veľmi názorný príklad, ako dochádzalo k formovaniu povrchu našej Zeme.


Opustený lom je veľmi dobre prístupný zo štátnej cesty, škoda, že na jeho okraji sa formuje neriadená skládka odpadu.
Druhý opustený lom, ktorý by som si dovolil spomenúť je lom, ktorý je situovaný na okraji katastra obce Ladomerská Vieska, nachádza sa na úpätí Štiavnických vrchov a je len niekoľko sto metrov vzdialený od lomu pod Šibeničným vrchom. V tomto lome sa dá veľmi dobre pozorovať vejárovitá odlučivosť andezitu. Pri jednej z posopečných etáp vnútorné sily pri tuhnutí andezitu spôsobili, že sa tu andezit vejárovite rozpadáva, pred miliónmi rokov vznikol zaujímavý jav, ktorý sa objavil po ľudskej činnosti.

Aj v tomto prípade vysadený borovicový les a nie práve najčistejšie prostredie zážitok z pohľadu na tento prírodný úkaz.
Tretím objektom, ktorému chcem venovať pozornosť je „riečisko“ lávy z najmladšej sopky na Slovensku – Putikovmu vŕšku. Putikov vŕšok sa nachádza tak isto na okraji Štiavnických vrchov nad obcou Tekovská Breznica. Pre vek tohto vulkánu existujú rôzne odhady a pohybujú sa v rozmedzí od 70 do 500 tisíc rokov.

V roku 1950 bolo rozhodnuté, že skláreň v Novej Bani bude vyrábať výrobky z tavených hornín a v roku 1952 sa začali vyrábať prvé výrobky z taveného čadiča, od roku 1954 aj čadičové vlákna. Surovina na čadičové výrobky sa našla práve v neďalekom lome, ktorý sa nachádza v katastri obce Brehy. Už pred rokom 1950 sa tu ťažil kameň na stavebné účely.
Koncom 20. storočia bol tento lom z dôvodov ekonomickej nevýhodnosti /potreba ďalších investícií/ opustený a súčasný Izomat suroviny pre svoju výrobu nakupuje.
Po ťažbe čadiča v tomto lome zostal unikátny rez vrstvami lávy zo spomínaného vulkánu. Samotný lom je viac ako 40 metrov vysoký a v rôzne hrubých vrstvách sa dá usudzovať o množstve erupcií a v akej sile sa odohrali. V jednotlivých vrstvách sa dá najsť celý rad hornín, ako nefelín, biotit, magnetit a ďalšie.



Sopka Putikov vŕšok vznikla ako následok tektonickej poruchy, keď sa porušila zemská kôra v okolí Novej Bane, od roku 1997 je vzhlásená za prírodnú pamiatku. Podľa vyjadrenia odborníkov má všetky predpoklady stať sa Národnou kultúrnou pamiatkou. Tak ako v predchádzajúcich prípadoch aj v tomto sa musí konštatovať, že je tu snaha znehodnotiť toto územie navážaním odpadov..
Tento objekt je veľmi dobre prístupný z cesty medzi Tekovskou Breznicou a Brehmi.

Povodeň na rieke Hron v Žiari nad Hronom roku 1974

Článok bol uverejnený v periodickom časopise firmy SAPA Žiar nad Hronom – Profil plus v decembri 2009.

Pôvodné koryto a ochranné hrádze

Pôvodné koryto Hrona pri Žiari nad Hronom bolo ešte pred rokom 1957 plné meandrov, tak ako ich vytvorí skoro každá rieka, keď sa dostane z objatia hôr. Takáto rieka určite predstavovala dosť veľké povodňové nebezpečenstvo pre novovybudovanú hlinikáreň, ktorá začala pracovať v roku 1953 a preto bolo rozhodnuté o úprave Hrona, táto úprava sa uskutočnila roku 1957 a z kľukatej rieky sa vytvoril kanál s obojstrannými valmi - protipovodňovými hrádzami, ktoré mali ochraňovať výrobné objekty ZSNP. Samotný Hron sa na tomto úseku skrátil o 2300 metrov, z celého radu meandrov sa zachoval jediný meander takzvané „mŕtve rameno“, ktoré do dnešných čias využíva rybársky spolok a možno nám len predstavuje nostalgickú ukážku ako vyzeral Hron . V tom čase sa nikomu ani len nesnívalo, že v priestoroch, ktoré hrádza ochraňuje bude v budúcnosti vybudovaná technologicky náročná výroba. Pre rozvoj finálnej výroby spracovania prvotného hliníka boli však tieto priestory ideálne a musíme priznať, že do roku 1974 sa protipovodňové hrádze ukázali ako účinné, až na jeseň roku 1974, keď sa ukázalo, že protipovodňové hrádze sú nízke a došlo k ich preliatiu. Stalo sa to v noci z 21. na 22. októbra. Niekoľko dní trvajúce dažde už pred týmto dátumom poriadne zvýšili hladinu Hrona, celé vedenie ZSNP spolu s riaditeľmi závodov, vedúcimi prevádzok a odborov mali možnosť situáciu sledovať už pri ceste autobusom na Donovaly kde sa konal štvrťročný rozbor hospodárenia, pri návrate do Žiaru už bolo každému z nich jasné, že túto noc strávia na ohrozených pracoviskách. Tak tomu bolo aj v skutočnosti, ešte pred večerom zvolal podnikový riaditeľ všetkých zodpovedných pracovníkov do prevádzok na svoje pracoviská. Už dopoludnia sa však na hrádzach robili opatrenia navážal sa štrk, ktorý sa plnil do vriec a dvoma radmi na sebe sa zvyšovala hrádza pri starej žaluziarni, voda však stúpala stále rýchlejšie, navyše hrádze sa začali prelievať aj pri moste, už okolo sedemnástej hodiny došlo k zatopeniu studní s pitnou vodou spodnou vodou z Hrona a voda sa stala nepoužiteľnou na pitie /studne neďaleko Hrona sa ako zdroj pitnej vody využívajú do dnešných čias/.


V tom čase sa už voda dostala do areálu druhovýroby, zvýšenie hrádze nepomohlo, bola tu ešte možnosť uvolniť vode cestu na druhú stranu na „farské lúky“, využila sa aj táto možnosť a pracovníci Rudných baní z Kremnice hrádzu odstrelili. Z priestoru, kde bola vybudovaná Druhovýroba sa stalo jazero a tak bolo potrebné odstreliť aj cestu zo sídliska, ktorá tak isto vytvorila hrádzu. Okolo polnoci už bolo vo vtedajšej sociálnej budove Druhovýroby viac ako pol metra vody, samozrejme zatopené boli aj všetky prevádzkové priestory a tu sa začali ozajstné problémy, jednak tu boli zariadenia pod elektrickým prúdom a nachádzali sa tu chemikálie z anodickej oxidácie hrozilo, že po kontaminácii vôd alkáliami by boli škody ešte oveľa väčšie. Situácia bola o to zložitejšia, že sa všetko odohrávalo v noci a elektrická energia nemohla byť vypnutá pre osvetlenie hál, v ktorých ľudia zachraňovali čo sa dalo. Elektrická energia bola vypnutá až o pol druhej 23. októbra, keď ľudia opustili tieto priestory. Podarilo sa vypratať sudy s alkáliami, no to už bola voda aj v lisovni, najskôr veľkým tlakom z kanalizácie, nebolo nič výnimočné, že liatinový kryt vyletel až k stropu následkom tlaku vody z kanalizácie, vytváranie pieskových hrádzí vo dverách haly lisovne už nemalo veľký význam. Lisovňa bola zatopená aj s technologickými zariadeniami. Postupne nad ránom začala voda ustupovať, pravdepodobne najmä preto, že sa znížil prietok Hrona, ale iste pomohli aj skôr spomínané opatrenia.
Záchranné práce boli účinné.
Škody boli značné, nepodarilo sa mi nájsť nejaký dokument o ich vyčíslení, ale na odstraňovanie škôd už na druhý deň nastupovali jednak zamestnanci Druhovýroby, ale aj ostatných prevádzok a z administratívnej budovy, najžiadanejšími boli odborníci – elektrikári, zámočníci a vôbec údržbári. Svoju pracovnú zdatnosť dokázali pracovníci Druhovýroby a brigádnici z celého ZSNP v nasledujúcich dňoch, keď už 24. októbra, teda o dva dni začala lisovňa pracovať o deň neskôr bola obnovená výroba okien, podhľadov a začala pracovať aj anodická oxidácia, najdlhšie do 29. augusta trvalo obnovenie výroby vo výrobe túb. Miroslav Novotný, ktorý bol vedúcim elektroúdržby v centrálnej prevádzke Opravy a údržba si spomína, že ráno 23. októbra mu dal vedúci prevádzky Ing. Jaromíra. Maršálka príkaz, že bude vedúcim skupiny elektrikárov z celého ZSNP /dvaja pracovníci z každého oddelenia a šesť pracovníkov z prevádzky Opravy a údržba/, ktorá bude opravovať zatopené elektromotory a revidovať elektrozariadenie. Na sušenie motorov bola urýchlene pripravená pec Junkers, každý motor sa po rozobratí v tejto peci vyhrieval 8-10 hodín a po premeraní izolačného stavu pracovníkmi podnikovej inšpekcie /Ing. Ján Kačala Ladislav Frank/ bol znova zmontovaný. M. Novotný mal za sebou 36 hodinovú nepretržitú službu.


Veď len na chladiacej linke bolo 48 ventilačných motorov, motory sa čistili benzínom a predsúšali sa tzv. fukármi /vzduchový ventilátor a elektr. špirály/, len potom išli motory do pece Junkers. Problém bol aj so zatopenými s transformátormi v anodickej oxidácii tie však našťastie stačilo vysušiť. Nebola potrebná revízia v revíznej veži.
Záverom uvediem citát Ing. Bretislava Voldána vtedajšieho vedúceho lisovne „.....to čo dokázali elektroúdržbári, zámočníci a vôbec pracovníci údržby sa dá nazvať „ zázrakom“, v rekordne krátkom čase dokázali opraviť viac ako 90 elektromotorov a ďalších elektrických zariadení a už 24. októbra o 8. hodine, teda ani nie 48 hodín po za plavení sa mohla začať výroba profilov“. Ing. Jozef Krčmár riaditeľ závodu ďakoval všetkým, ktorý podali pomocnú ruku pri riešení havárie.
V ďalších rokoch bola protipovodňová hrádza na ľavej strane Hrona navýšená. Zásadné protipovodňové opatrenia boli realizované aj na zabezpečení všetkých 21 studní na pitnú vodu pre ZSNP. Od tých čias sú ich vstupné otvory vysoko nad terénom. Pôvodná protipovodňová úprava na Hrone bola účinná od roku 1957 do roku 1974.

Študijné cesty prof. Mikuláša Gregora do Škandinávie

Pri štúdiu histórie slovensko-nórskej spolupráce v oblasti výroby hliníka som v archívoch Slovenskej akadémie vied a Slovenskej technickej univerzity v Bratislave natrafil na cestovný denník Dr. Ing. Mikuláša Gregora (1902 – 1979) z cesty po Švédsku a Nórsku. Možno najzaujímavejšou skutočnosťou je fakt, že sa na túto cestu vydal bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny. Zaujímavé sú aj výsledky tejto cesty.

Odvážna cesta
Dr. Ing. Mikuláš Gregor, suplent a budúci profesor Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, si dáva už 24. septembra 1945, teda bezprostredne po druhej svetovej vojne žiadosť na Povereníctvo pre školstvo a osvetu v Bratislave o finančnú podporu na študijnú cestu do Švédska, Nórska, Anglicka, prípadne Holandska v celkovej výške 25 000 Korún československých. Povereníctvo školstva tejto žiadosti vyhovelo. V prípise, ktorým sa žiadosti vyhovuje, je niekoľko zaujímavých poznámok – cesta bude trvať päť mesiacov, ak bude kratšia, treba alikvotnú časť peňazí vrátiť; podpora bude použitá roku 1946 a od všetkých navštívených ústavov treba predložiť potvrdenie o návšteve. Voľno na cestu (teda dovolenku) si musí M. Gregor zariadiť sám. M. Gregor mal už podmienky cesty predtým dohodnuté s Veľvyslanectvom Československej republiky v Štokholme.

Z izolácie do sveta
Mikuláš Gregor si na túto svoju cestu spomína dosť nostalgicky: „Keď roku 1945 umĺkli posledné výstrely najkrutejšej vojny ľudských dejín, ktoré vyhasili milióny životov a zničili vecné aj mravné hodnoty celých stáročí, úprimne sme si vydýchli, sťaby apokalyptický balvan sa bol odvalil v našej mysli... Naše zraky zalietali vtedy za hranice našich šumiacich borov a hrmiacich Tatier, aby bratsky objali všetkých našich blízkych a ďalekých priateľov, od ktorých nás plných 6 rokov delili čínske múry, vystavané z kamienkov zloby a nenávisti. Šesťročná izolácia slovenského technika, ktorého oko bolo zúžené iba na dekadentné zorné pole nemeckého myšlienkového sveta, chcelo vidieť viac a túžilo po rozvinutí technických vied, slovenského priemyslu, ale aj národného hospodárstva a túžilo poznať svetovú civilizáciu.“

Obdiv nad svetovými vedeckými kapacitami
M. Gregor pokračuje: „To bola jedna z úvah, ktorá inšpirovala moje zájazdy do Škandinávie v rokoch 1946 – 1947. Nie menší vplyv na toto rozhodnutie mala moja, už od útleho detstva vštepovaná úcta k najväčšiemu synovi Švédov, A. Nobelovi. Bola to aj túžba poznať jeho kultúrne a mravne vysoko vyspelý národ, ktorý obdaroval ľudstvo relatívne najväčším počtom vynikajúcich osobností, dávajúc mu Berzeliusa, Scheeleho, Celsiusa, Linného, Svante Arrheniusa, Svedberga, Angstrőma, Lavala, Ericsona, Brinella, Kjellina, Lagerlofovú a mnoho iných.
Vrelé city obdivu viedli ma aj do Nórska, kde žije počtom i svojou ťažkou životnou borbou nám Slovákom podobný a tradične priateľský uvedomelý národ Bjørnsonov, Ibsenov a Griegov. Nám, chemikom, je táto zem fjordov a umelých vodopádov zvlášť príťažlivá, lebo tu působili Birkeland a Eyde, ktorí na prelome do tohoto storočia prví sputnali po továrnicky vzdušný dusík na umelé hnojivá, čím obrátili nový list v dejinách tohto priemyselného odvetvia. A tak došlo po zdĺhavých prípravách a prekonaní temer nadľudských prekážok, spojených so zadovážením dovolenky, pasu, víza, devíz, atď., k realizácii mojej prvej cesty koncom júna 1946.“
Aj napriek finančnej podpore úradov a závodov na Slovensku si musel M. Gregor veľkú časť finančných nákladov hradiť zo svojich vlastných prostriedkov. Vo Švédsku mu návštevy jednotlivých priemyselných podnikov, ústavov a univerzít sprostredkovával Švédsky ústav pre kultúrny styk s cudzinou v Štokholme a v Nórsku Norsk Elektrokemisk AS v Oslo. Je iste zaujímavé, že pol roka cestoval po Škandinávii úplne sám.

Neuveriteľný počet navštívených inštitúcií
Cesta za začala 25. júna 1946 na trase Bratislava – Praha, Stockholm – Gőteborg – Malmő – Jorkőping – Hagformus – Falun – Stockholm – Lulea – Kirvna – Narvik – Trondheim – Oslo – Gőteborg – Praha – Bratislava. Celková dĺžka cesty bola 8 tisíc km, z toho 2 000 km lietadlom, 500 km loďou a zvyšok vlakmi a autobusmi. Na tejto ceste, ktorá trvala až do 4. novembra, navštívil neuveriteľných 101 rôznych výskumných ústavov, vysokých škôl a priemyselných závodov so zameraním na hutníctvo, cementársky priemysel, sklárstvo a spracovanie rúd. Samozrejme, že navštívil aj rôzne múzeá, pričom ťažiskom boli návštevy vo Švédsku, kde nebol priemysel poškodený 2. svetovou vojnou.
Dňa 27. septembra pricestoval M. Gregor do nórskeho Narviku, kde ho na železničnej stanici očakával disponent rudného prístavu pán Holboe. Vítali ho tu aj katastrofálne stopy vojnového ničenia; mesto aj prístav boli zničené. Mesto Narvik malo v tom období 10 000 obyvateľov a v prístave ležalo 23 potopených lodí. Všade však už boli rozbehnuté rekonštrukčné práce. Spoľahlivo už pracovala železničná doprava, ktorou prichádzala hemamtitová ruda z Kirkenesu vo Finmarke na spracovanie. Pri spracovávaní hematitu na oceľ tu bolo zamestnaných 6 000 – 7 000 ľudí pri zárobku 22 – 23 Nórskych korún za 8 hodín, pričom údajne stúpol životný štandard o 160 percent oproti roku 1938.
V ďalších dňoch cestoval M. Gregor loďou a vlakom cez Mosjoen do Trondheimu, kde bol prijatý na najvyššej úrovni rektorom univerzity J. M. Vogtom, profesorom pre mechanickú technológiu Lefringom a profesorom Dahlom (baníctvo a úpravárenstvo). Podľa predloženej správy konzultoval s týmito odborníkmi problémy nórskeho priemyslu. Technická vysoká škola v Trondheime mala v tom období nasledovné odbory: Architektúra, Baníctvo, Hutníctvo, Staviteľstvo a Zememeračstvo, Elektrotechnika – slaboprúdová, silnoprúdová, Chémia, Strojníctvo – všeobecné a lodiarske, Všeobecné oddelenia pre technickú fyziku. Na škole študovalo 1 000 študentov. Na tejto škole poskytli profesorovi Gregorovi celý rad informácií o školskom systéme, o systéme výchovy poslucháčov, ale predovšetkým mu poskytli rad technických informácií, odbornú literatúru a rad prednášok.
Z Trondheimu cestoval profesor Gregor autobusom do neďalekého Orklangeru. Tu navštívil hutnícko-chemický závod Orklan Metal. V ňom z pyritu vyrábali elementárnu síru, ktorá bola výhodným vývozným artiklom (počas II. svetovej vojny sa vyvážala na Slovensko).

Baníctvo, hutníctvo, sklárstvo, chémia, cementárne, vedecké ústavy...
V ďalšej časti postupne prešiel pyritovými baňami v Lokkene, poklonil sa rodisku Bjørnsterne Bjørnsona v Kviku, odkiaľ sa vrátil do Trondheimu. Na jeho predmestí navštívil firmu Lillerberg-Ferrolegeringar AS, ktorá vyrábala ferosilícium pomocou Pedersonovej metódy. Táto metóda spočívala vo vyredukovaní železa z bauxitu pomocou koksu, pričom vznikal aluminát vápenatý a surové železo. Neskoršie sa namiesto surového železa vyrábal ferosilícium. Z aluminátu vápenatého sa vyrábal oxid hlinitý, ktorý sa spracovával v Hoyangeri. Podnik bol pokusne založený v roku 1928 profesorom Trondheimskej univerzity Pedersenom. Elektrické pece, ktoré tu používali, mali už nepretržité Sőderbergove anódy. Sőderbergove anódy sa stali veľmi známe aj v hlinikárskom priemysle a elektrolyzéry s takýmito anódami sa budovali najmä pred II. svetovou vojnou a po II. svetovej vojne. Vlastníkom patentu na tieto anódy bol Norsk Elektrokemisk, ktorého závodný inžinier Sőderberg spolu s Ing. Westlym vyvinuli v priebehu rokov 1918 – 1926 výrobu elektródovej hmoty.
Veľkú pomoc profesorovi Gregorovi pri cestách po Nórsku poskytol vtedajší atasché Československého veľvyslanectva v Nórsku V. Roy, syn známeho slovenského básnika Vladimíra Roya. On mu pomáhal dohodovať návštevy, prípadne protestoval u jednotlivých firiem, keď nebola návšteva umožnená. Tak sa stalo napríklad v prípade hlinikárne v Hoyangeri. Vtedajší majiteľ Norsk Aluminium Co profesorovi Gregorovi návštevu nepovolil, ale na zásah československého atasché mu povolená bola. Žiaľ, M. Gregor musel túto návštevu pre pokročilú ročnú dobu a zlé cestovné spojenie odrieknuť. Cesta by bola trvala celý týždeň a bola by si vyžadovala aj dosť vysoké finančné náklady. Do hlinikárne Odda Smeltverk A/A Odda, ktorú chcel M. Gregor tiež navštíviť, ho nevpustili, údajne pre značnú zastaralosť technológie. A tak sa stalo, že hoci sa M. Gregor o hlinikársky priemysel mimoriadne zaujímal, hlinikáreň na tejto ceste nevidel. V cestovnej správe uviedol k tejto problematike poznámku, že na Slovensku by na plánovanú ročnú výrobu 10 000 ton bolo treba 23 000 kW elektrického výkonu. Kapacitu výroby hliníka v Nórsku uvádza 25 000 – 30 000 ton/rok. cena elektrickej energie bola v tom čase 0,25 – 0,65 őre/kWh.
Nasledovali návštevy ďalších závodov, hlavne oceliarní, výrobní ferozliatin, niklu, cínu, pozinkovní, ale napríklad aj konzervárne sardiniek. Mimoriadna pozornosť bola venovaná cementárňam a sklárňam. Pri všetkých závodoch M. Gregor uvádza aj stručný popis technológie. Pomerne podrobne napríklad popisuje výrobu Sőderbergovej uhlíkatej hmoty pre nepretržité anody, ktorej výroba sa v povojnovom období stále zvyšovala. V Stavangeri navštívil profesor Gregor firmu Stavangers Tinafabrik A/S, ktorá sa zaoberala odcínovaním odpadov, ale aj výrobou brokov zo zliatiny olova a 4-5 percent antimónu. Je zaujímavé, že výroba bola antimónom v množstve 100 ton/rok zabezpečovaná z Československa, teda pravdepodobne antimónom vyrábaným v Kovohutách Vajsková na Slovensku.

Tajomstvo výroby dusíkatých hnojív zo vzdušného dusíka sa nepodarilo odhaliť
O čo však profesorovi Gregorovi asi zvlášť išlo, bolo poodhaliť tajomstvo výroby syntetického amoniaku zo vzdušného dusíka, teda výroby, ktorá už bola u firmy Norsk Hydro zvládnutá. Podľa pôvodného plánu chcel profesor Gregor navštíviť dusikárne v Rjukane a Notodenne. Táto návšteva sa však nemohla aj napriek intervencii československých zastupiteľských úradov uskutočniť. Správa firmy Norsk Hydro jednoducho túto návštevu nepovolila. Profesor Gregor sa pokúsil precestovať cez tieto miesta a vidieť uvedené závody aspoň zvonka. Žiaľ, pre nepriaznivé počasie bola autobusová doprava cez horské hrebene Telamarku zastavená.
Aj napriek tejto malej nepríjemnosti hodnotil profesor Gregor cestu veľmi pozitívne. Priniesol si z Nórska rad praktických skúseností, dostatok literatúry pre ďalšie štúdium a poznatky, ktoré ďalej využíval. Už 3. januára 1947 podáva nadriadeným školským úradom pripomienky k chystanej novelizácii vysokoškolských predpisov, práve na základe skúseností, ktoré získal zo „škandinávskeho vysokého školstva technického smeru.“ Vychádzal zo skúseností získaných vo Švédsku (Stockholm a Gőteborg) a v Nórsku (Trondheim).

Návrhy pre zmeny v školstve...
Celý návrh, ktorý je napísaný na šiestich stranách, uvádza najskôr analýzu škandinávskeho školstva a potom návrhy pre slovenské vysoké školy. Medzi najvýznamnejšie opatrenia patrí kritérium pre prijímanie na vysoké školy. Okrem vynikajúceho prospechu z matematiky, fyziky, chémie a rysovania, sa ako podmienka prijatia kladie znalosť dvoch živých jazykov (na škandinávskych vysokých školách to bola znalosť angličtiny a nemčiny). V ďalšom hodnotení profesor Gregor kladie váhu na predbežnú praktickú znalosť vo volenom odbore, ktorá by sa prerátavala na prospechové jednotky.
Zo skúseností v Nórsku, kde sa na skúškach z odborne dôležitých disciplín sprísňuje skúšobný režim tým, že pri každej záverečnej skúške je prísediacim mimoškolský odborník, určený vládou, navrhuje M. Gregor, aby na II. rigoróznej skúške bol prísediacim, podľa nórskeho vzoru, externý pracovník s právom a zodpovednosťou examinátora, čím by sa paralyzoval aj prípadný individuálny ráz skúšania. Ďalej navrhuje zavedenie skúšobného poradia a terminovanie, čo by znamenalo lepšiu časovú a didaktickú ekonómiu pre poslucháčov počas celého štúdia. V tomto návrhu je rad ďalších menších opatrení, ktoré mali zlepšiť objektivitu a podmienky technického vysokoškolského štúdia. Podľa poznámok na archívnom dokumente boli návrhy prednesené 10. januára 1947 osobne profesorom Gregorom na rade, ktorá pripravovala novelizáciu vysokoškolských predpisov.
Dnes sa už ťažko dozvieme, či bolo niečo z týchto návrhov realizované. Radikálna zmena politického systému, ktorá nastala 25. februára 1948, určite neumožnila uplatniť demokratický rozvoj vysokoškolského štúdia. Práve naopak, školstvo ako také, sa dostalo pod silný vplyv vládnucej politickej strany.

Odovzdanie skúseností slovenským firmám
Praktické skúsenosti, ktoré M. Gregor získal na svojej ceste vo Švédsku a Nórsku, plne využil pri výchove odborníkov pre slovenský priemysel. Navyše, ako sám uvádza, podal obšírny referát bratislavskej Dynamitke, ďalej Slovenským sklárňam, n. p., Slovenským cementárňam, n. p., Technocheme Brno o škandinávskych dodávateľoch chemikálií, Slovenským hutám, n. p., Slovenským magnezitovým závodom, n. p. a pripravil aj výstavu z dovezených materiálov na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave.
Spomeniem ešte jeden zaujímavý kontakt profesora Gregora so Škandináviou. Na august a september 1947 v rámci pomoci „vojnou postihnutej Európe“ organizovala švédska vláda návštevu 130 vysokoškolských a univerzitných profesorov z Európy do rôznych závodov a ústavov vo Švédsku. Z Československa sa tohto podujatia zúčastnilo päť účastníkov, z toho štyria z Čiech a jeden (M. Gregor) zo Slovenska. Okrem iných ústavov navštívili Metalurgický ústav, Cementársky a betonársky ústav, Silikátový ústav a Výskumný ústav keramický.



Archívne pramene :

Archív Slovenskej akadémie vied, Bratislava
Osobný fond prof. Mikuláša Gregora, škatuľa č. 45, 83, 85-88.
Archív Slovenskej technickej univerzity, Bratislava
Osobný fond prof. Mikuláša Gregora.

L. A. Ruprecht – cisársko-kráľovský banský radca, rodák zo Smolníka a jeho obchodná cesta do Švédska, Nórska a Dánska

Článok bol publikovaný v časopise nórsko-slovenskej spoločnosti Bumerang 1/2008


V druhej polovici 18. storočia nastúpilo osvietenectvo aj v rakúsko-uhorskej monarchii. To uvoľnilo využívanie vedeckých poznatkov a prebudilo prírodné a technické vedy zo spánku trvajúceho roky. Práve v tomto období dosiahla úroveň baníctva a hutníctva na Slovensku, ktoré bolo súčasťou Uhorského štátu, vysokú úroveň. Slovensko s bohatým banskoštiavnickým a kremnickým regiónom, ale aj oblasťami v okolí Banskej Bystrice a Smolníka, patrilo medzi technicky najvyspelejšie oblasti Európy.

L. A. Ruprecht, ako študent na Baníckej akadémii
Výbornú povesť šírila aj Banská akadémia - prvá vysoká škola technického smeru v Banskej Štiavnici, ktorá tu bola výnosom cisárovnej Márie - Terézie založená roku 1762. Na tejto akadémii v rokoch 1772 – 1774 študoval aj Leopold Anton Ruprecht, ktorý sa narodil v Smolníku roku 1748, kde jeho otec František Ruprecht zastával vysokú funkciu. Po absolvovaní základného štúdia začal Leopold roku 1772 študovať na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Patril medzi úspešných študentov, nie príliš finančne zabezpečených. Už pred nástupom na akadémiu žiadal o poskytnutie 30 florénov na byt a palivo. Žiadosti bolo vyhovené a počas štúdia naďalej poberal štipendium. Po troch rokoch štúdia ho Dvorská komora pre mincovníctvo a baníctvo vo Viedni (na návrh Komorskogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici) vymenovala za fiškála vo Vrchnom inšpektorskom úrade v Smolníku. Prísahu zložil 13. mája 1774. Z tejto funkcie mu vyplývala právomoc poradného hlasu na zasadnutiach Banského súdu a funkcia zapisovateľa Banského súdu a Vrchného inšpektorského úradu v Smolníku.

Návšteva Škandinávie
L. A. Ruprecht musel dosahovať výborné výsledky v škole, ale najmä v zamestnaní, keď bol Dvorskou komorou vo Viedni 1. novembra 1777 vyslaný na dvojročnú študijnú cestu do Švédska, Nórska a ďalších severských krajín, aby tu študoval novú banskú techniku, chémiu, mineralógiu a ekonomiku baníctva. Štúdiu chémie sa venoval najmä u profesora T. O. Bergmana v Uppsali vo Švédsku. Bolo to najvýznamnejšie stredisko pre štúdium teoretickej a experimentálnej chémie v severnej Európe. Okolo profesora T. O. Bergmana (1735 - 1783) sa sústreďovali aj ďalší významní švédski chemici, ako napríklad J. G. Gahn (1745 - 1818) - objaviteľ mangánu, P. J. Hjelm (1746 - 1813) - objaviteľ molybdénu a C. W. Schele (1742 - 1786) - významný experimentátor. Navyše bol T. O. Bergman aj vynikajúci analytik, čo bolo v tej dobe veľmi dôležité. Chemické zloženie rôznych minerálov konzultovali s T. O. Bergmanom odborníci z rôznych častí Európy. On sám rozpracoval viaceré metódy kvalitatívnej a kvantitatívnej analýzy, zaviedol napríklad „vážkovú analýzu", ale aj „analýzu na mokrej ceste".

Cesta bola vysoko hodnotená
Počas pobytu v severských krajinách L. A. Ruprecht publikoval niektoré svoje práce v „Zápiskoch uppsalskej univerzity“. Mnohé tu získané poznatky neskôr zaviedol pri vyučovaní chémie a zriaďovaní laboratórií Banskej akadémie v Banskej Štiavnici.
Správa, ktorú L. A. Ruprecht podával na Kráľovskú dvorskú komoru, a kde by mal byť podrobný popis cesty, sa nenašla ani v Slovenskom banskom archíve v Banskej Štiavnici, ani v Rakúskom štátnom archíve vo Viedni, a teda presný popis cesty a navštívené osoby nie sú známe. Na druhej strane sa však uvádza, že L. A. Ruprecht na tejto ceste navštívil Nórsko. Napríklad v liste Dvorskej komory pre mincovníctvo a baníctvo vo Viedni, v ktorom sa dáva povolenie p. Henckelovi oboznámiť sa s amalgáciou. Pritom sa zdôrazňuje, že: „...banský radca Ruprecht bol počas jeho cesty po zahraničných banských závodoch prijatý v Nórsku s veľkou ochotou". V ďalšom liste sa uvádza, že L. A. Ruprecht navštívil okrem nórskych aj dánske závody.
Pokúsil som sa na základe archívnych materiálov zostaviť priebeh tejto cesty, no ako som už uviedol, správy, ktoré by zachytávali priebeh cesty, navštívené závody, prípadne to, s kým sa L. A. Ruprecht na ceste stretol, sa doteraz nenašli ani v Banskej Štiavnici, ani vo Viedni a čakajú na svoje objavenie. Existuje však celý rad dokumentov, ktoré sa cesty týkajú. Napríklad v liste z Viedne na hlavného komorského grófa 31. decembra 1779 sa Ruprechtovi vyčíta, že pri prehliadke vyúčtovania z 3. decembra sa zistilo, že si zle vyúčtoval financie na jedného sluhu. Osem dní po 34 grošov sa rovná 4 zlaté a 32 grošov a pri spiatočnej ceste zasa 14 dní teda 7 zlatých a 56 grošov, spolu 12 zlatých a 28 grošov, a keďže podľa Dvorskej komory v zahraničí sluhu nepotreboval: „malo by sa mu vyplatenie tejto položky pozastaviť". Na druhej strane Dvorská komora uvádza, že následkom zníženia hodnoty medeného toliara vo Švédsku mohol by si takú istú hodnotu započítať. Veľkorysosť Dvorskej komory bola jednoznačná. Navrhuje tieto sumy započítať, rovnako ako aj sumy, ktoré musel vynaložiť na výkazy a manuskriptá, ktoré sa snažil získať na príkaz Dvorskej komory po odsúhlasení všetkých položiek. Súčasne prikazuje Ruprechta upozorniť, aby všetky dovezené kusy - vzorky odovzdal do úschovy Dvorskej komory a cenu každého predmetu osobitne vykázal.

Vyúčtovanie cesty na halier presné
Dvorská komora bola asi v účtovaní veľmi dôsledná, lebo opravila aj malé sčítacie chyby a celý cestovný účet stanovila na 3831 zlatých a 40, 5 groša.
Ďalej sa v liste pojednáva o plate L. A. Ruprechta na pôvodnom pôsobisku v Smolníku. V závere listu sa znova prejavuje veľká veľkorysosť komory: „Čo sa týka požadovaného doplatenia odškodného, nepoznáme Ruprechtom uvádzané okolnosti a ťažkosti a hoci mu cestovný účet nemôže byť zvýšený nad predpismi stanovené obnosy, predsa sme sa rozhodli vyplatiť mu paušálnu sumu 500 zlatých ako náhradu škôd a závdavku". List 31. decembra 1779 podpísal vo Viedni prezident Dvorskej komory, gróf Kollowrat. Uvedené problémy sa potom prerokovávali na zasadnutí kolégia hlavného komorského grófa 24. januára 1780. Kolégium vlastne informovalo A. Ruprechta o problémoch s vyúčtovaním, s udelením odškodného a súčasne ho upovedomilo o tom, že všetko, čo zozbieral v cudzích krajinách, musí odovzdať Dvorskej komore vo Viedni. Na zasadnutí 9. októbra požaduje Ruprecht, aby jeho pojednanie o výrobkoch cudzozemských banských závodov bolo zaradené spolu s prílohami a jednou debnou pre prírodovedecký kabinet (táto bola určená pre inú úlohu) do nasledujúceno dopravného zariadenia na prepravu striebra. Toto dopravné zariadenie sa volalo „Silberfuhranlage". Išlo o voz s ochranným dalo by sa povedať vojenským doprovodom, ktorý pravidelne dopravoval do Viedne a späť získané kovy, peniaze, poštu a iné. Zrejmé je, že Ruprechtova debna (pravdepodobne s minerálmi a vzorkami výrobkov) spolu s písomným pojednaním do „Silberfuhanlage" zaradené boli, ako sa to uvádza už 7. novembra v reskripte Dvorskej komory z 27. októbra. Informácie sa museli vymieňať pomerne rýchlo, lebo v resprikte zaprezentovanom 30. októbra, sa dáva prísediacemu úradu hlavného komorského grófa a profesorovi banských vied, pánovi Antonovi Ruprechtovi na známosť nielen spokojnosť „vysokých dvorných miest" (rozumej cisárskeho dvora) s jeho pojednaním o výrobe a predaji viacerých produktov cudzozemských banských závodov, ale A. Ruprecht je menovaný za skutočného cisársko - kráľovského banského radcu s celým fixným platom a ostatnými pôžitkami užívanými predtým profesorom 3. triedy plus komorským paušálom. V tejto zápisnici sa ďalej uvádza, že L. A. Ruprecht zložil predpísanú prísahu už 3. novembra a všetky spomínané náležitosti už oznámil dvorský radca Peitner von Liechtenfels hlavnej učtárni hlavného komorského grófa a všetkým podriadeným úradom.

Menovanie za assesora hl.komorského grófa a profesora chémie
Služba, ktorú L. A. Ruprecht preukázal, bola skutočne výnimočne ocenená. Povýšenie A. Ruprechta na assesora hlavného komorského grófa a profesora chémie a za cisársko - kráľovského banského radcu bolo oznámené nasledovným inštitúciám:
• Magistrátom 7 stredoslovenských miest Banskej Štiavnici, Kremnici, Banskej Bystrici, Banskej Belej, Novej Bane, Ľubietovej, Pukanca,
• Banskej správe v Banskej Bystrici a Kremnici,
• Banským súdom v Banskej Štiavnici, Pukanci, Novej Bani, Pezinku, Banskej Bystrici, Banskej Belej, Kremnici,
• Komorským panstvám Revište, Šášov, Ľupča,
• Mincovnému úradu v Kremnici
• Hlavnej učtárni a hlavnej pokladni Hlavného komorského grófa, (s tým, že L. A. Ruprecht 3. novembra zložil služobnú prísahu a od tohoto dňa mu treba vyplácať nový plat a pôžitky – poznámka autora).
Začal som pátrať po správe, ktorú profesor Ruprecht zaslal do Viedne. V Slovenskom banskom archíve v Banskej Štiavnici sa nenašla. Je možné, že ani nebola vyhotovená kópia. S veľkou nádejou som sa obrátil na Rakúsky štátny archív - finančný a dvorský komorský archív vo Viedni, kde som sa skutočne stretol s veľkým pozorumením. O niekoľko dní som dostal z Viedne správu L. A. Ruprechta, ktorú odoslal do Viedne o ceste do Švédska, Nórska a Dánska. Spracovaná a datovaná je v Banskej Štiavnici 12. októbra 1780. (Malá zaujímavosť, ktorá pre profesionálnych historikov nebude prekvapením - L. A. Ruprecht označuje október, ako vínový mesiac – „weinmonat"). Ukázalo sa však, že to nie je správa z cesty so všetkými výpočtami, ale sprievodný list, ktorý tiež mnohé vysvetľuje a akési ospravedlnenie pre nesplnenie termínu. Po ďalších vysvetľovaniach s Hoffarchívom mi bolo oznámené, že iná správa sa ani vo Viedni nenachádza.

Najdôležitejšia správa sa zatiaľ nenašla
V sprievodnom liste sa A. Ruprecht ospravedlňuje a rozvádza, koľko má povinností, denne pracuje a učí na Banskej akadémii a má aj veľa vedľajších povinností, takže nestačil včas vyhotoviť všetky pojednania. Považuje si však „za povinnosť vždy všetko plniť a najprísnejšie dodržiavať, no a aj ďalej si bude zodpovedne plniť svoje úlohy“. V ďalšej časti zdôvodňuje, že pôvodne chcel všetko popísať len krátko z pobytu vo Švédsku - o výrobe železa a jeho odbyte, ale keďže v navštívených krajinách zistil mnoho špecifických informácií aj o iných kovoch, považoval za vhodné rozšíriť predkladané pojednanie. A tak rozdelil pojednanie na A a B, z ktorých každé obsahuje 7 statí rôznych informácií, ktoré sa na nórskych a švédskych závodoch vyskytovali. Jednotlivé výrobky opisuje, porovnáva a pojednáva o nich. Popisuje tu železo, oceľ, meď, cín, mosadz, síru, kamenec, vitriol a ortuť. Popísané sú jednotlivé banské závody, druh činnosti v nich, ročná výroba, sortiment a rozmanitosť druhov produktov a ich výrobná cena do tej miery, ako to bolo možné, ďalej ročný predaj a aj informácie komu bol ten ktorý predaj uskutočnený. Všetky dáta sa vzťahujú na termín 1777 - 1778, ako ich A. Ruprecht odpozoroval. V pojednaní uviedol aj zahraničné miery, váhy, ale aj hodnotu peňazí (menové prepočty). No keďže ide o obsiahly materiál, žiada o zohľadnenie nesplnenia termínov.
Je trocha na škodu veci, že pôvodná správa sa do dnešných čias nenašla. Z nej by sme sa ešte viac dozvedeli o baníctve a hutníctve tohoto obdobia. Ale myslím si, že aj tento sprievodný list veľa napovedá, na čo bol Ruprecht do severských krajín vyslaný. Sám konštatuje, že účelom jeho cesty bola obchodná veda. Nikde sa nezmieňuje o získaní nejakých akademických poznatkov. Je možné, že to boli informácie určené len pre neho a jeho poslucháčov. Spomeniem ešte jedno zaujímavé ospravedlnenie: „...mohol som dosiahnuť viac, ale pobyt bol krátky a mohol som sa viac pýtať, aby som získal ešte viac informácií." Celú misiu hodnotí ako obchodnú s cieľom získať nové informácie o obchode s tovarmi, ktorými obchodovala aj Rakúsko-uhorská monarchia.
Ako už bolo uvedené, Viedeň bola s výsledkami cesty a správou veľmi spokojná. Preto Dvorská komora aj na základe dvoch návrhov hlavného komorského grófa, ktoré podal 10. januára a 23. februára 1779, menovala A. Ruprechta do už spomínaných funkcií (cisársko- kráľovského radcu s ročným fixným platom 1500 zlatých a ostatnými pôžitkami, ktoré poberal ako profesor III. triedy komorským paušálom).
Z archívnych materiálov jednoznačne vyplýva, že cesta A. Ruprechta do Švédska, Nórska a Dánska odštartovala jedinečnú profesnú dráhu tohoto 31 ročného profesora chémie, mineralógie, metalurgie a vedúceho katedry chémie na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. S veľkým elánom sa púšťa do pedagogickej, ale aj vedeckej a organizátorskej práce, robí analýzy minerálov a rúd, je poverený zberom minerálov a budovaním mineralogických zbierok na vlastnej katedre, ale buduje zbierky aj pre seba, súkromne a pre rôzne organizácie. Predovšetkým dopĺňa cisársku zbierku minerálov vo Viedni, v Miláne a Padove. Zapája sa do výskumu sedmohradských zlatých rúd. Svojimi chemickými bádaniami sa dostal na prah objavu viacerých kovov. Riadi nepriamu amalgamáciu strieborných rúd v Sklených Tepliciach. Jeho činnosť bola skutočne veľmi bohatá. Roku 1791 robí z poverenia cisára revíziu banského poriadku, končia sa jeho povinnosti na Banskej akadémii. Roku 1792 je preložený do Viedne, kam odchádza pracovať do Dvorskej komory ako dvorný radca. Tu sa už venoval len organizátorskej práci. Umrel v roku 1814 ako 66-ročný vo Viedni.

Použitá literatúra
Archívne materiály
Slovenský banský archív, B. Štiavnica
HKG, Ord. 31.dec. 1779, HKG, Index Ord. 1780, Zasadanie kolégia HKG r. 1780, str.2037, HKG ord. 3577/1780.
Osterreichisches Statarchiv, Finanz und Hoffkamerarchiv, Wien Serie Schemnitz Sign. 1, unter der 4354 von 27. okt. 1780 seite 391-397,
Hogh M.: Spolupráca Antona Ruprechta pri zavádzaní nepriamej amalgamácie. Zborník zo sympózia „200 výročie zavedenia nepriamej amalgamácie.....“,Donovaly, Skl. Teplice, B. Štiavnica 1986,
Tibenský J. a kolektív : Priekopníci vedy a techniky na Slovensku, Vydavateľstvo Obzor Bratislava 1986,
Tomeček O. , Herčko I.: Chémia a mineralógia na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, Slov. chem. spoločnosť Banská Bystrica 2001.

Prínos slovenských bádateľov k vysvetleniu chemických procesov Bornovej amalgamácie.

Prednáška bola prednesená 7. 9. 2007 na konferencii „Ignác von Borna 220. výročie...“Banská Štiavnica.


Organizačný výbor tejto konferencie a osláv 220. výročia uvedenia do chodu nepriamej amalgamácie v Sklených Tepliciach ma požiadal, aby som spracoval prednášku o chemicko-metalurgických princípoch tejto metódy. Keď som si však podrobne preštudoval príslušnú literatúru k tomuto problému, zistil som, že všetko už bolo tak podrobne popísané, že by takáto prednáška nepriniesla nič nové do danej problematiky. Dovolil som si tak vlastne spracovať krátku literárnu rešerš slovenských autorov, ktorí chemicko – metalurgické princípy dávnejšie publikovali.


Prvé a bezosporu najkvalifikovanejšie vysvetlenie tejto metódy podal Stanislav Polák, ktorý svoje názory publikoval v Banskom obzore roku 1950. Úvodom niekoľko životopisných údajov, ktoré veľmi dobre charakterizujú dobu, v ktorej článok vznikal a životné peripetie autora, takisto v súvislosti s uvedenou dobou. Stanislav Polák sa narodil roku 1924 v Bratislave, kde sa po maturite v rokoch 1943 – 1944 zapísal na štúdium banského inžinierstva, v ktorom s ohľadom na vtedajšiu štruktúru štúdia daného oboru pokračoval v štúdiu v Ostrave. Jeho študijné výsledky boli vynikajúce, intenzívne sa venoval spolkovému študentskému životu. Aj tak mu však nebolo umožnené štúdium ukončiť a po februárových udalostiach v roku 1948 bol Akčným výborom pri Vysokej škole banskej v Ostrave vylúčený zo všetkých vysokých škôl v Československu a uvoľnený aj z miesta asistenta na Vysokej škole. K ukončeniu vysokoškolského štúdia mu chýbala jedna skúška. V týchto podmienkach pracoval na svojom článku „Počiatky Bornovej nepriamej amalgamácie“ (Banský obzor roč. IV, 1950, č. 9 – 12). Aj napriek uvedeným okolnostiam sa v ďalšom období Stanislav Polák vypracoval na vynikajúceho odborníka v baníctve, geológii a geofyzike. Umrel roku 1996.
Vráťme sa však k spomínanému článku. Stanislav Polák ho publikoval s titulom Ing. C a na zdôvodnenie svojej vynikajúcej práce o nepriamej amalgamácii si dvakrát pomohol výrokmi J. V. Stalina v úvode „o dôležitosti vedeckého výskumu“ a v závere „o dôležitosti stavať sa proti prekážkam, lámať staré a tvoriť nové“. Je to krutá irónia osudu, ale S. Polák ju musel určite podstúpiť, aby bol jeho veľmi kvalitný článok uverejnený.
Článok sa zaoberá nielen životopisom Ignáca von Borna, ale poukazuje aj na problémy spracovávania strieborných rúd v Európe pred a po uvedení Bornovej nepriamej amalgamácie vo Viedni a v Sklených Tepliciach. Born po svojich viedenských pokusoch uverejnil v časopise „Physikalische Arbeiten“ súhrnné pojednanie o svojej práci, ktorá mala samozrejme aj rad odporcov, nakoniec ju vedel presadiť k skúškam v Sklených Tepliciach. S. Polák uvádza najskôr postup uvedený Bornom, ktorý pozostával
- z dokonalého rozomletia rúd na jemnú múčku a preosiatie
- z praženia rudy s prídavkom kuchynskej soli, prípadne za pridania sírou bohatých kýzov


- z nového preosiatia a mletia vypražených rúd
- z vlastnej amalgamácie preosiatych výpražkov
- z prepierania ortuti s rozpusteným amalgámom
- z lisovania amalgamačných gúľ a
- z vypaľovania amalgamačných gúľ – destilácia ortuti.
To bol popis technologického postupu, ktorý Born zdôvodňoval nasledovne: Pri vysokej teplote praženia sa uvoľňuje z kyzov oxid sírový, ktorý s kuchynskou soľou (NaCl) umožňuje vznik kyseliny chlorovodíkovej a tá porušuje a naleptáva obal uzatvorených zrniek rýdzeho zlata a striebra. Obal týchto zrniečok znemožňoval priamu amalgamáciu.
Stanislav Polák nesúhlasí vo svojej práci len „s narušovaním obalu“ zrniečok, ale popísal chemické procesy, ktoré tu prebiehajú, a tak v podstate potvrdil pochybnosti odporcov Bornovho vysvetlenia. Vysvetlenie S. Poláka je nasledovné: oxidačno-chloridačným pražením vznikal z rudnej múčky strieborných nerastov chlorid strieborný, sírovodík a iné látky podľa rovnice
Ag2S + 2HCl = 2AgCl + H2S
Vznikajúci chlorid strieborný sa pri nasledujúcej amalgamácii redukoval pomocou ortute na striebro, z ktorého súčasne vznikal amalgám, znova chemická reakcia podľa S. Poláka:
2AgCl + 2Hg = Hg2Cl2 + 2Ag (amalgam)
Reakcia amalgamácie prebiehala veľmi intenzívne, lebo ortuťou vyredukované striebro tu bolo „v stave zrodu“ (in statu nascendi). Objasnením tohto procesu sa vlastne objasnila aj vyššia spotreba ortuti, ktorú si ani Born, ani Ferber nevedeli vysvetliť a pripisovali to nedokonalostiam vo výrobe. V skutočnosti straty vznikali na úkor tvorby Hg2Cl2. Prvý na Slovensku predkladá takéto vysvetlenie práve Stanislav Polák a takýmto spôsobom je súčasne vysvetlená celá teória nepriamej amalgamácie.
Myslím si, že s ohľadom na skutočnosť, že často sa zjednodušene hovorí, že Born bol autorom amalgamácie a zaviedol ju v Sklených Tepliciach. Je to skresľujúce a znižuje význam objavenej metódy, lebo amalgamácia ako taká bola známa niekoľko tisíc rokov pred rokom 1786. Objavom Ignáca von Borna bol objav nepriamej amalgamácie a keď by sme chceli proces presnejšie charakterizovať, správne by bolo hovoriť o spojení „oxidačno – chloridačného praženia s amalgamáciou“. Spojenie týchto dvoch procesov znamenalo zvýšenie účinnosti získavania striebra, ktoré bolo v rude prítomné najmä v sirnikovej forme. Ďalšie spracovanie amalgámu (zliatiny drahých kovov a ortute) už bolo bežnou rutinnou záležitosťou (premývanie amalgámu, destilácia a kondenzácia ortute v špeciálnej peci).
Ďalším autorom, ktorý sa zaoberal vysvetľovaním starých hutníckych postupov, bol prof. Jaroslav Malkovský (1902 – 1982). Tento veľmi kvalifikovane vysvetlil pyrometalurgické procesy hlavne pokiaľ sa jednalo o získavanie zlata, striebra, medi a olova. Samotnou metódou nepriamej amalgamácie sa zaoberal len okrajovo. Veľký význam pripisuje jemnému mletiu a dôslednej separácii, uvádza, že Born pri svojich pokusoch použil jemné sito z ľudských vlasov, čím dosiahol vysokú účinnosť celého procesu. J. Malkovský publikoval svoju prácu roku 1966.


V rokoch 1983 a 1986 publikovala svoju prácu „Počiatky Bornovej nepriamej amalgamácie zlatých a strieborných rúd na Slovensku roku 1786“ autorská dvojica Jozef Gindl (1917 – 1991) a Oto Tomeček (1934 – 2004). Vznikla výborná kombinácia erudovaného historika a takisto erudovaného chemika. Autori veľmi podrobne rozoberajú všetky možné spôsoby amalgamácie v historickom poradí od prvej amalgamácie zo 4. a 3. storočia pred naším letopočtom. Samozrejme, že primeranú pozornosť venujú aj nepriamej amalgamácii realizovanej v Sklených Tepliciach. Ich teoretickým príspevkom je najmä podrobné štúdium chovania sa jednotlivých chemických zlúčenín striebra a ďalších kovov, ktoré sú pri danom type rád prakticky vždy prítomné, ako sú arzén, antimón, zinok, olovo. V podstate tieto kovy negatívne pôsobili na priebeh amalgamácie. Autori prišli k záveru, ktorým osvetľujú ďalšie pozitívne vplyvy chloridačného praženia, najmä tým, že zo sírnika strieborného (Ag2S) nachádzajúceho sa v rude sa nedá vytvoriť amalgám , ale chlorid strieborný (AgCl), ktorý chloridačným pražením vznikal, už amalgám vytváral, ďalej zo spomínaných negatívne pôsobiacich kovov, ale najmä železa, medi, zinku, olova, antimónu, arzénu a zlata, ktoré sa nedali odstrániť mechanicky ani klasickým oxidačným pražením, prechádzali tieto chloridačným pražením na chloridy, z ktorých boli niektoré tekavé a z procesu unikali ako chlorid antimonitý (SbCl3), chlorid arzenitý (AsCl3) a chlorid zlatitý (AuCl3). Ostatné sa prejavili ako prenášače chlóru a uľahčovali amalgamáciu. Ak sa dnes zamyslíme nad nepriamou amalgamáciou teoreticky, je celkom možné, že o takomto priaznivom vplyve chloridačného praženia nevedel ani samotný Born.
Autorská dvojica Tomeček – Gindl vysvetlila aj pôsobenie kúskov železa, ktoré sa do amalgamačných kotlov pridávali. Pôsobením železa dochádzalo tak k redukcii jednotlivých kovov, pričom naznačujú v rovnici
2AgCl + Fe → 2Ag + FeCl2.
Podobne sa rozkladali aj iné chloridy, ktoré nepriaznivo ovplyvňovali amalgamáciu (meď, olovo, antimón), pričom prítomné železo redukovalo aj ostatné soli, napríklad FeCl3 na FeCl2, CuCl2 na CuCl. Tým sa zabraňovalo vzniku HgCl2 (kalomel, ktorého vznik popísal s. Polák). Tento pôsobil negatívne na priebeh amalgamácie a spôsoboval značné straty ortute a striebra, podľa teoretického zdôvodnenia autorov kalomel obaľoval čiastočky ortute, ktoré sa potom nezúčastňovali amalgamácie. Pridávanie vápenného mlieka (hydroxid vápenatý) podľa autorov blokovalo negatívne pôsobenie iných kovov )niklu, kobaltu, zinku).


V roku 1988 vyšlo komplexnejšie podanie Bornovej amalgamácie z rukopisu jedného z najlepších znalcov diela Ignáca von Borna, Jozefa Vozára pod názvom „Európska nepriama amalgamácia a slovenské baníctvo“. Dielo na 150 stranách rozoberá udalosť z roku 1786 veľmi komplexne a ucelene. Je to výborný príspevok k spoznávaniu našej minulosti.
Z predloženého prehľadu vidieť, že slovenskí bádatelia významne prispeli k objasneniu chemických procesov, ktoré pri nepriamej amalgamácii v Sklených Tepliciach prebiehali.

















POUŽITÁ LITERATÚRA

1. Gindl, J. – Tomeček, O.: Amalgamácia II, Európska amalgamácia striebra, Zborník Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, Prírodné vedy 4, SPN 1983
2. Malkovský, J.: Slovenské kovohutnictví do 18. století a význam Banskoštiavnické akadémie pre jeho rozvoj, Z dejín vedy a techniky na Slovensku IV, Vydavateľstvo SAV Bratislava 1986
3. Polák, S.: Počiatky Bornovej nepriamej amalgamácie, Banský obzor, ročník IV, 1950, č. 9 – 12
4. Tomeček, O. – Gindl, J.: Výroba kovov priamej a nepriamej amalgamácie do začiatku 19. storočia, Zborník zo sympózia „200. výročie nepriamej amalgamácie a založenia I. medzinárodnej vedeckej spoločnosti na svete“, 1986
5. Tomeček, O. – Gindl, J.: Zo starších a novších dejín amalgamácie na Slovensku, Zborník banského múzea XV. – Banská Štiavnica 1991
6. Sombathy, L.: RNDr. Ing. Stanislav Polák zomrel, Zborník Slovenského banského múzea XVIII, Vydavateľstvo Erland 1997
7. Vozár, J.: Európska nepriama amalgamácia a slovenské baníctvo, Veda, Vydavateľstvo SAV, 1988